Začiatky
Rok 1945 bol z viacerých pohľadov významným rokom. Skončila druhá svetová vojna, v Japonsku sa dvoma obrovskými výbuchmi začal atómový vek, zomreli Roosevelt a Hitler, víťaz Churchill prehral voľby, na Jalte sa vytvorili obrysy povojnového sveta, vznikli OSN a Liga arabských štátov, vo Francúzsku sa dostal k moci De Gaulle, v Juhoslávii Tito, Cionist začal boj za vytvorenie štátu Izrael a jedného teplého augustového dňa sa jeden mladý anglický vysokoškolák vo vlaku spriatelil s fúzatým austrálskym obchodníkom v stredných rokoch. Toto stretnutie viedlo ku vzniku Mensy.
Anglický vysokoškolák sa volal Lionel Ware. Pôvodne získal doktorát z biológie v Londýne, potom pokračoval v štúdiu v Oxforde. Neskôr získal viacero kvalifikácií z oboru prírodných vied a práva a stal sa z neho úspešný právnik. Austrálčan sa volal Roland Berrill. Tiež skončil právo, ale nikdy ich nepraktizoval - na začiatku príbehu už mal 49 rokov. Títo dvaja muži sa zoznámili vo vlaku, potom sa začali pravidelne stretávať, až prišiel ďaľší významný deň: 11. marca 1946 v Oxforde Ware prešiel s Berrillom Cattellov inteligenčný test, a potom mu oznámil, že má pozoruhodne vysoký inteligenčný kvocient. Toto v Berrillovi zanechalo hlboký dojem a zanedlho sa dopracovali k myšlienke vytvorenia klubu ľudí s vysokým IQ. Ku skutočnému založeniu Mensy prišlo 1. októbra 1946 v Oxforde, ktoré obsahovalo prozaický akt - Berrill odniesol prvú brožúrku Mensy do tlačiarne.
Zakladajúci otcovia
Kto v skutočnosti navrhol založenie Mensy, je zahalené určitou neistotou. Máme troch hlavných protagonistov: Ware, skutočný zakladateľ Berrill a sir Cyril Burt, profesor psychológie londýnskej univerzity, neskorší riaditeľ britskej Mensy. Niekde medzi nimi sa zrodila základná myšlienka založenia Mensy. Na jeseň v roku 1945 mal Burt v rádiu sériu prednášok a údajne v jednej z nich vyslovil túto myšlienku on. Prvých 22 rokov bola uznávaná táto verzia, pokiaľ v roku 1968 nový redaktor časopisu Mensy v jednom z článkov chybne (ako neskôr uznal) uviedol za zakladateľa Wareho. Potom uverejnili opravu a Ware ako útechu dostal post miestopredsedu. Prvý písomný návrh na založenie klubu pre ľudí s vysokým IQ pochádza z pera Berrilla, v dopise písanému Wareovi. Ale Ware tvrdil, že návrh pochádza od neho a Berrill mu iba odpovedal.Neskôr, v roku 1982, na základe tohto medzinárodný výbor Mensy na zasadnutí v Torontu oficiálne uznal, že Ware he "prameňom a zdrojom" Mensy, ako to stojí na dopisných papieroch Mensy. Vtedy ale žiaľ už ani Berrill, ani Burt, nežili.
Odkiaľ pochádza názov Mensa? Berrill pôvodne navrhoval názov "The High IQ Club" a mesačník klubu sa mal volať Mens (latinsky rozum). Ware ho ale upozornil, že sa to dá ľahko spliesť s jednými vtedajšími novinami pre mužov. Vtedy sa Berrill rozhodol, že klub dostane názov Mensa (latinsky stôl), kde nie je nikto nadradený, a taktiež preto, že názov pripomína latinské príslovie "Mens sana in corpore sano" (V zdravom tele zdravý duch).
Feudálna rodina
Tá Mensa, ktorú Berrill, Burt a Ware vymysleli a potom Berrill realizoval, sa ani zďaleka nepodobala tej dnešnej. Päť rokov po jej založení jej už hrozil zánik, Berrill aj Ware sa jej obrátili chrbtom. Organizácia sa začala vzmáhať až v roku 1953, kedy sa do jej čela dostal Victor Serebriakoff a vydal sa cestou nahor, úplne inou. Berrill chcel vytvoriť v pravom slova zmysle aristokratickú spoločnosť, také malé kráľovstvo alebo veľkú feudálnu rodinu, ktorej by bol patriarchom. V Berrillovej Mense bola ešte kráľovna, ktorá bola nositeľkou titulu "Corps d´esprit" a bola volená výhradne na základe svojej krásy. Berrill sa moc o demokraciu nestaral: základné pravidlá dávala všetkú moc do rúk tajomníka (Berrill) a pokladníka, ktorého menoval tajomník. O voľbách a nejakom výbere nemohlo byť ani reči. Berrill bol i tak dosť autokratický človek a svoje často zvláštne názory v tlači prezentoval ako názory Mensy ako organizácie. Je pravda, že v istom zmysle to nemal ťažké, pretože všetky výdavky Mensy kryl z vlastného vrecka.
Podľa Berrillových predstáv mala Mensa dosiahnuť počet 600 členov a potom sa jej brány mali zatvoriť. Organizácia by nefungovala v rámci širokej verejnosti, ale skôr v ústraní s takou funkciou, že ako spoločnosť vysoko inteligentných, na vedeckom - teda objektívnom - základe vybraných ľudí, môže svojím nestranným názorom pomáhať vláde pri vynášaní rozhodnutí. Berrill vyhľadal aj vedúce osobnosti, ministrov, ale bol odmietnutý.
V čase Berrilla vzniklo tiež niekoľko inštitútov Mensy, ktoré, aj keď v zmenenej podobe, prežili až do dnes. Jedným z nich je aj Valné zhromaždenie. Prvé sa konalo v novembri 1948 a malo cez 60 účastníkov. (Dnes sú aj také valné zhromaždenia, napr. v USA, ktorých sa zúčastňuje 1200 členov.) Druhým inštitútom je zoznam členov s menami, adresami a záujmami. Podobný zoznam vychádza v každej krajine až do tej doby, pokiaľ to neprináša finančné ťažkosti kvôli vysokému počtu členov. Tretím inštitútom bola slávnostná večera, ktorá sa konala raz za mesiac. Pod názvom "Prezidentská večera" ju v roku 1980 v Londýne opäť zaviedli.
Odznaky a farby
Berrillovskou tradíciou je tiež malý odznak, pomocou ktorého sa členovia môžu spoznať, aj keď pôvodne to Berrill zamýšľal trošku inak. Pôvodne si predstavoval, že si každý člen prišije na šaty na nejaké nenápadné miesto žltý gombík. Táto predstava bola samozrejme nefunkčná, ale jej dedičstvo prežilo. V roku 1959 na návrh Victora Serebriakoffa sa stal poznávacím znamením žltý špendlík. Toto bolo odznakom Mensy desať rokov, starší členovia ho nosili dokonca aj dlhšie. Dnešný odznak Mensy vznikol hodne neskôr. Prvé publikácie Mensy boli zdobené zvláštnou kresbou: traja muži v maskách a plášťoch so špicatou čapicou na hlave, nechcene pripomínajúci Ku-Klux-Klan, napriek tomu, že Berrill nebol ani trochu rasistom. (Bol dokonca prekvapený, keď na jednom z prvých zasadaní jeden z členov predniesol oficiálny návrch neponúkať členstvo "čiernym ľuďom". Nastalo hrobové ticho, a potom niekto navrhol malú zmenu v texte: nech je v texte namiesto "čiernych ľudí" formulácia "zelení ľudia so žltými prúžkami". Prítomní len s rozdielom jedného hlasu túto zmenu prijali a dodnes by toto bolo platným pravidlom britskej Mensy, ak by sa nebola stratila zápisnica. :)
Tisíciny a stotiny
Klub sa rozrastal veľmi pomaly. Na jar 1945 mal len 14 členov, všetci to boli Berrillovi a Wareovi príbuzní, známy a priatelia. Za testy nemuseli platiť, napriek tomu, najnákladnejšiu časť - nábor členov - financovali z Berrillových peňazí. Obzvlášť nákladné to bolo tiež preto, že na jedného úspešného člena pripadalo desať neúspešných. Základom prijatia bol Cattellov test vysokej úrovne pre dospelých a ktritériom prijatia bol počet bodov nad 155. Kvôli chybe vo výpočte, ktorú spravil Burt, si mysleli, že tejto úrovne môže dosiahnuť len jeden človek z troch tisíc ľudí, t.j. 0,033 %! Neskôr sa ukázalo, že je to jeden zo sto, teda horné jedno percento. Tieto výsledky pochádzali z nekontrolovaných testov, v roku 1958 sa ukázalo, že v kontrolovaných testoch je pomer iný: tí, ktorí v nekontrolovaných testoch dosiahli výsledok nad 99 %, dosiahli v kontrolovaných testoch výsledok iba nad 98 %. Takto sa "historicky" vyvinulo dosiahnutie výsledku nad 98 % v kontrolovaných testoch ako kritérium prijatia do Mensy.
Roky úpadku
Berril bol čím ďalej tým viac nepopulárny v očiach členov a v Mense nastala úplná pasivita. Členská základňa rástla len pomaly: v roku 1951 bolo 242 členov (z toho 47 žien), v roku 1952 to bolo 325. V tomto roku sa stalo, že Berrilla znudil nezáujem, odvrátil sa od svojho výtvoru, vzdal sa funkcie tajomníka a predal svoju funkciu Josephovi Wilsonovi. Potom chodil na schôdze stále menej a menej. Wilson bol duchaplný, vzdelaný, mal rád umenie, mal jemnú dušu a bol v podstate pasívne založeným škótskym gentlemanom, ktorý ešte dva roky pokračoval v Berrillových tradíciách. Nárast členstva prakticky ustal a členská základňa sa postupne zmenšovala, pokiaľ nakoniec z celej Mensy nezostala iba raz mesačne večera malej skupiny. V roku 1953 mala Mensa iba 120 členov a jej majetok bol 25 (!) libier. Wilson prehlásil, že kvôli svojím povinnostiam už nemôže ďalej zastávať funkciu tajomníka, a odovzdal svoje kreslo Victorovi Serebriakoffovi. Tým začalo obdobie praktických reforiem.
V roku 1953 bolo úlohou Victora Serebriakoffa len vyhľadávať potenciálnych členov Mensy, ale neskôr táto jeho činnosť prerástla v iné, významnejšie poslanie. Funkcia, ktorú vzal na svoje plecia, mu na sebavedomí nepridala. Bol deprimovaný z nízkeho počtu členov (väčšinou apatických), a tiež z ekonomickej situácie organizácie - hotovosť predsa činila len 25 libier. V súčasnosti je stav iný a Victor Serebriekoff môže byť okrem iného hrdý na to, že ročný čistý zisk Mensy International činí cez 2,5 milióna libier. Na začiatku Victor Serebriakoff uverejňoval malé inzeráty pre upútanie pozornosti ľudí, o ktorých predpokladal, že budú mať záujem o zistenie si vlastného IQ. Všetci, ktorí reagovali na tieto výzvy, dostali brožúrku. Tieto brožúrky pôvodne zostavoval Berrill, ale Victor Serebriakoff úplne vypustil bohémsky štýl a tým sa sprístupnil širokým masám. Burt ako prvý prišiel s myšlienkou použiť názory tej časti spoločnosti, ktorej inteligencia presahuje priemer, a konfrontovať ich s názormi ostatných. Hlavnými cieľom tejto myšlienky bolo zistiť, nakoľko sa názory jednej skupiny líšia od názorov tej druhej. Aj táto idea bola zahrnutá v brožúrke, ktorú Mensa publikovala.
Na začiatku nebola vôbec reč o tom, že by sa Mensa mala stať nejakou vedúcou organizáciou, združujúcou ľudí s vysokým IQ. Jedným z dôvodov boli okrem iného aj negatívne skúsenosti z minulosti, kedy Berrill vydával svoje názory za názory celej Mensy. Victor Serebriakoff sa bál akejkoľvek centralizácie, a preto sa rozhodol pre formu akéhosi fóra, v ktorom by účastníci mohli diskutovať o svojich názoroch. Mensu si predstavoval ako apolitickú organizáciu bez príslušnosti k akékoľvek spoločenskej vrstve alebo náboženstvu, organizácie, v ktorej by neboli rozdieli medzi bielimi a čiernymi. Tieto požiadavky sú striktne dodržované aj v súčasnosti. Kampaň, ktorú Victor Serebriakoff rozbehol, bola stále úspešnejšia. Medzitým sa mu podarilo združiť okolo seba ľudí, ktorí, aj keď neboli zanietení touto myšlienkou, aj napriek tomu ju pomáhali realizovať. Ako hovorí jeden z Victorových citátov: "Táto malá skupinka ľudí prešla určitým vývojoma stala sa z nej organizácia so všetkými chybami a prednosťami." Táto forma bola predchodkyňou dnešnej štruktúry Mensy. Ako Victor Serebriakoff ďalej hovorí: "Mal som radosť z toho, že som mohol uskutočniť sny, plány a myšlienky, o ktorých ma každý presvedčoval, že sú bláznivé a utopistické. Nakoniec mi povedali, aby som za nimi nechodil s plačom, keď sa to nepodarí."
Testy a platby
Správna rada sa rozhodla, že testovanie nebude uskutočňovať zadarmo. Ľudia, ktorí sa zaujímali o svoje IQ, museli zaplatiť poplatok, ktorý pokryl náklady spojené s testovaním. V tomto období ešte testovanie nemalo koordinovanú formu, prebiehalo individuálne. Prostredníctvom pošty dostali účastníci úlohy, ktoré doma vyriešili. Jednou zo základných zásad práce Mensy, dalo by sa povedať, že tou najdôležitejšou, sa stala požiadavka nezárobkovej činnosti. Vedúce osobnosti Mensy sa zhodli v tom, že cieľom Mensy nie je obohatiť sa na úkor iných, ale iba pokryť náklady spojené s testovaním a s ostatnými aktivitami organizácie. Mensa ako čisto príspevková organizácia získava i v súčasnosti svoje financie predovšetkým prostredníctvom sponzorov. Pracovníci Mensy vykonávajú svoju činnosť dobrovoľne, bez nároku na finančnú odmenu. Samozrejme, Mensa má aj platených pracovníkov, tí však nie sú jej členmi.
Neskôr sa vytvorila skupina pracovníkov, ktorých hlavnou úlohou bolo dozerať na hladký priebeh testovania a vykonávať ostatné rutinné činnosti s ním spojené. Radikálna zmena v spôsobe testovania nastala v roku 1958, kedy Dr. Bob Greeen prišiel s myšlienkou testovania pod kontrolou a s časovým obmedzením. Jeho názory vychádzali z toho, že pri individuálnom riešení testov v domácich podmienkach môže dochádzať k podvodom. V rokoch 1955- 1956 sa začali výrazne prejavovať spoločenské aktivity Mensy. Boli poriadané rôzne, často viacdenné akcie pre členov. Postupne sa začali vytvárať miestne skupiny, ktorých existencia je v súčasnosti samozrejmosťou.
Na výročnom zjazde, ktorý sa konal v roku 1956, sa do štruktúry Mensy začal vnášať nový prvok. Bola ním demokracia, ktorá i dnes je jednou z najdôležitejších zásad tejto organizácie. Na tomto zjazde sa tiež právne potvrdilo postavenie jednotlivých členov správnej rady. Rok 1957 je charakteristický búrlivou vlnou záujmu o členstvo v Mense. V priebehu tohto roku dosiahol počet testovaní závratné číslo - rovných tisíc. Popularita Mensy sa neobmedzila len na Európu, ale zasiahla aj zámorské oblasti. Týmto sa z Mensy stala celosvetová organizácia.
Verejnosť
V tomto období sa Victor Serebriakoff začal sporadicky objavovať aj na televíznych obrazovkách. Jeho vystúpenia opäť aktivovala záujem širokých más o testovanie. Ako hovorí Victor Serebriakoff: "Podľa mňa existujú tri druhy verejnosti. Verejnosť veľmi dobrá, verejnosť dobrá, a verejnosť zlá. Veľmi dobrá verejnosť je taká verejnosť, ktorá človeka nechá na pokoji, dobrá je tá, ktorá do človeka rýpe a zlá je tá, ktorá vôbec nie je." Od roku 1956 žije Mensa v duchu tejto myšlienky. V roku 1956 začala tradíciu každoročných prednášok, na ktorých prednášali významné osobnosti spoločenského, kultúrneho aj vedeckého života spoločnosti. V roku 1956 to bol profesor Philip Vernon, v roku 1957 Stanislav Andreski a v roku 1958 Sir Cyril Burt, ktorého neskôr požiadali, aby sa stal predsedom Mensy. Táto tradícia sa však začiatkom sedemdesiatych rokov, kedy došlo ku zmenám štruktúry Mensy a Victor Serebriakoff sa stal predsedom Mensy, porušila. K jej obnoveniu prišlo až v roku 1984. Rok 1958 bol tiež zrodom jednej z ďaľších aktivít Mensy. Boli to takzvané Thinkin stretnutia. Tu, v príjemnom prostredí, prebiehali búrlivé diskusie o rôznych zaujímavých témach. Okrem pravidelných stretnutí sa pozornosť Mensy sústredila aj na vydávanie rôznych periodík. Na začiatku to bol Berrill, ktorý ako prvý prišiel s predstavou klubového časopisu. Vydal tri čísla, ale potom sa musel pre malú popularitu tejto myšlienky vzdať. Dlho sa nič nedialo, až o niekoľko rokov sa objavil predchodca súčasných periodík Mensy - Mensa Correspondance.
Profesionalita
V roku 1959 sa začala rysovať určitá štruktúra spôsobu testovania. Testovanie uskutočňovali profesionálni psychológovia, ktorí neskôr vytvorili jeden samostatný celok, keď sústredili svoju pozornosť hlavne na túto aktivitu. V priestoroch, ktoré si prenajali, uskutočňovali testovania a testy potom odborne vyhodnocovali. Mená tých, ktorý vyhoveli podmienkam členstva v Mense, poskytli samotnej materskej organizácii. Tí, ktorí testovaním neprešli, sa stali pre Mensu nezaujímavými.
V roku 1960, kedy jedna z najvýznamnejších kapacít psychológie, Sir Cyril Burt, získal čestný titul predsedy Mensy, rozptýlili sa voči tejto organizácii aj tie najväčšie pochybnosti v radách odborníkov.
Medzinárodné aktivity
Z hľadiska medzinárodných aktivít sa za najdôležitejší považuje rok 1960. V tomto roku prišlo k rozšíreniu aktivít Mensy i do Austrálie. Čo sa týka USA, aj tu sa začal rozvíjať záujem o členstvo v Mense. Potom, čo sa v The Village Voice a neskôr v New York Times objavili články o Mense, uskutočnilo sa prvé významnejšie stretnutie Mensy mimo Veľkú Britániu. V roku 1961, kedy počet členov Mensy dosiahol 1550, nastal určitý rozpor v názoroch na to, či sa majú vytvoriť v jednotlivých štátoch samostatné organizácie, alebo či sa má vytvoriť jedno veľké medzinárodné združenie.
Praktické reformy
Na starom webe nebol žiadny text: http://stary-web.mensa.sk/historia_mi-->
