Štyri cípy Slovenska za jeden deň

Dvaja chalani v jeden augustový deň absolvovali dve túry, dve prechádzky a stovky kilometrov presunov autom, aby splnili výzvu, ktorú si predsavzali. Navštívili za jeden deň najvýchodnejší, najjužnejší, najzápadnejší a najsevernejší bod Slovenska.

„Tak takáto blbosť by ma nenapadla ani keby som bol slobodný a bezdetný ako vy,“ zhodnotil Roman náš plán s Litwom (Litwo aka Martin Litvaj - člen Mensy) na najbližšiu sobotu. Spoločne sme sa na tom zasmiali, ale s Litwom sme vedeli, že práve tento plán je niečo, čo dá správnu bodku za naším letom. Bol koniec augusta a vedeli sme, že ďalšie noci budú len chladnejšie a počasie bude nevyspytateľnejšie. Bola to posledná príležitosť tento rok ako v relatívnom komforte zdolať výzvu, ktorú sme mali v hlave posledných pár mesiacov – navštíviť v priebehu jedného dňa všetky štyri cípy Slovenska.

Plán sa zrodil počas predchádzajúcej zimy. Plánoval som roadtripy na leto na mojej Miatke, ktorú kolegovia volajú Dvojbob, lebo má len dve miesta. Dve miesta, štyri kolesá, malý kufor a strechu, ktorá sa dá podľa potreby stiahnuť a zložiť, aby si človek mohol užiť vietor vo vlasoch. Okrem ciest do alpských priesmykov ma fascinovala výzva navštíviť naj obce Slovenska - najzápadnejšiu, najvýchodnejšiu, najjužnejšiu a najsevernejšiu. Keďže Slovensko je maličké, hneď mi napadlo, že to by sa dalo zvládnuť aj za jeden deň. Vŕtalo mi to chvíľu v hlave, a keďže som z Martina, kde hádam každý v zime lyžuje a v lete chodí na túry, netrvalo dlho, a vravím si, že keď už mám byť tak blízko ku skutočným cípom, tak prečo to nespojiť s turistikou na skutočne najkrajnejšie body SR. Rýchlo som pozrel na TuristickaMapa.sk a vravím si: „To sa predsa dá.“

Dá sa to, ale nie samému. Vedel som, že keď to navrhnem pri najbližšom pive Litwovi, tak bude za. A tak bolo, žiadne presviedčanie, žiadne diskusie, otázka bola len kedy. Nakoniec to vyšlo na posledný augustový deň. Plán bol jasný. V piatok vyrazíme na východ. O polnoci budeme hore na Kremenci a začneme súboj s časom, aby sme ešte v posledný augustový deň skončili na Beskydku a zdolali výzvu. Začiatok bol skvelý. V piatok podvečer sme vyrazili z Martina. Na Ivachnovej sme zastavili natankovať. Kúpili sme si bagety a ďalší proviant a Litwo vraví, že nemá peňaženku. Ďalší deň by som za volantom celý sám nedal, a tak sa vraciame naspäť do Martina pre doklady. Začali sme teda dvomi hodinami omeškania.

Nová Sedlica a Kremenec

Neprekáža, entuziazmus nás neopúšťa. Po pár občerstvovacích zastávkach sme tesne pred pol jedenástou dorazili do Novej Sedlice na koniec obce. Čakal nás asi 3-hodinový nočný výstup na Kremenec v Bukovských vrchoch. Mali sme čelovky, mali sme spotify, mali sme rolničku, ale aj tak sme mali rešpekt. Tunajšie hory nepoznáme, nevieme, čo nás čaká, ale vieme, že minimálne prvú výzvu zvládneme. Zastavili sme na parkovisku informačného centra NP Poloniny. V blízkych chatách panovala bujará zábava.

My sme sa však vydali do temnoty doliny Packovho potoka a ťaživú čiernotu sme prebíjali diskusiami o všetkom, čo napĺňa naše bežné dni. Už po pár sto metroch červená značka opúšťa príjemnú cestu dolinou a stúpa na bočný hrebeň. Zvykáme si na chôdzu do kopca, na skenovanie okolitých lesov čelovkami a naberáme výšku. Hore na bočnom hrebeni prichádzame na lúku, odkiaľ chodník pokračuje príjemnou lesnou cestou na hrebeň Packovej Kýčery. Na hrebeni si dávame krátku prestávku pred zostupom do doliny Stužickej rieky, odkiaľ budeme stúpať na Kremenec. Zostup je rýchly a ja si rýchlo uvedomujem, že cestou naspäť nás čaká toto celé naspäť nastúpať.

V doline Stužickej rieky však začínam vnímať genius loci tohto kúsku sveta. Cítime, že sme tu fakt sami a všetky miliardy iných ľudí sú až za kopcami. Šliapeme do svahu a okolo nás sa rozprestiera bukový prales. Po pár desiatkach minút sme slovensko-ukrajinskej hranici. Už je to len krátka prechádzka po hrebeni na Kremenec. Jedna hodina v noci, sme tam. Značky a tabule slovenské, poľské a ukrajinské označujú trojmedzie. Sadáme si na lavičku na poľskej strane, prechádzame sa na Ukrajinu a vraciame sa na Slovensko. Samozrejme robíme si fotky pri kameni, ktorý označuje najvýchodnejší bod SR a vieme, že túto výzvu, ktorá práve začala, dnes zdoláme.

Až cestou naspäť k autu si naplno uvedomujeme majestátnu krásu bukového pralesa, ktorým prechádzame. Napriek tomu, že je noc a svietime si len čelovkami, tak vnímame jedinečnosť starých bukov, ktoré sú okolo nás. Sú ohromné. Svietime si na ich kmene aj na ich koruny. Obdivujeme jeden za druhým a cítime sa, akoby sme boli v inom momente priestoru a času. Vravím si, že ak je tento prales taký krásny v noci za svitu mesiaca a LED žiaroviek, musím sem prísť ešte niekedy za dňa a užiť si jeho plnú silu a energiu. Teraz sme však len na začiatku našej dnešnej cesty. Pri zostupe z Kremenca nás ešte zastavia dvaja chlapi na džípe. Pýtajú sa, čo tam takto v noci hľadáme a po našom vysvetlení z ich výrazov tváre čítam, že si želajú len to, aby sme náhodou našu výzvu nepreniesli na ďalších, ktorí ju budú opakovať. Keďže sa nijako nelegitimovali, tak neviem, či hľadali pytliakov, pašerákov alebo niečo iné, ale ukázali nám, kade vedie chodník do dediny a odfrčali. V Novej Sedlici sa pri aute prezliekame do suchého oblečenia, sadáme do Dvojbobu a vyrážame smer Podunajská nížina.

Patince a Dunaj

Kúsok za Košicami som odovzdal volant Litwovi. Najrýchlejšia cesta do Patiniec pri Komárne by asi bola cez Maďarsko, ale naša výzva bola ísť iba cez slovenské územie. Väčšinu cesty cez Rimavskú Sobotu, Veľký Krtíš a Gbelce som prespal. S pár zastávkami sme dorazili do Patiniec okolo pol jedenástej dopoludnia. Slnko pieklo ako divé, a tak sme si po odparkovaní auta pri miestnej škôlke mohli na streche a kapote auta usušiť spotené oblečenie z nočného výstupu na Kremenec. K najjužnejšiemu bodu Slovenska je to krátka prechádzka cez pole a cez lužný les na brehu Dunaja. Je to príjemné miesto, ktoré sa nachádza na pláži plnej lastúr a je označené kovovou sochou. Ak by sme nemali pred sebou ešte dlhú cestu, asi by sme tu zostali aj dlhšie a užili si to aj s kúpaním v Dunaji. My sme sa však rýchlo vybrali naspäť k autu a už sme ťukali do navigácie Záhorskú Ves.

Záhorská Ves a Morava

Z najjužnejšieho bodu SR na najzápadnejší je to dnes najkratšia trasa. O jednej poobede sme boli v Záhorskej Vsi a Dvojbob sme odparkovali na parkovisku pri kompe, ktorá spája obec s rakúskym Angernom. Opäť to bola len krátka prechádzka lužnými lesíkmi a lúkami okolo rieky Morava. Najzápadnejší bod Slovenska je z týchto štyroch najmenej poetický. Nenachádza sa tu žiadna socha, ale len obyčajná nenápadná tabuľa, ktorá hovorí o tom, že v strede rieky Moravy je na tomto mieste najzápadnejší bod Slovenskej republiky. Dlho sme sa teda nezdržiavali a vyrazili sme opäť na cestu.

Oravská Polhora a Beskydok

Čas sme mali dobrý. Napriek prvotnému zdržaniu sme mali za sebou tri zo štyroch cípov SR za približne 12 hodín. Čakal nás iba najsevernejší, a to je ten, z ktorého máme domov najbližšie. Dali sme si krátku zastávku v Plaveckom Štvrtku, kde Litwovi kamaráti z Mensy trávili pri ohnisku posledný prázdninový víkend a vyrazili sme na Oravu.

Keď sme prišli do Oravskej Polhory, slnko začalo zapadať. Najsevernejší bod Slovenska nie je len ľahká prechádzka, ale opäť nás čakali hory – Oravské Beskydy. Mali sme už celkom dosť, a tak sme sa rozhodli, že pôjdeme autom dolinou čo najďalej. Naozaj nás nelákalo po 35 hodinách bez poriadneho spánku šliapať hodinu či dve navyše po rozbitej asfaltke. Došli sme teda Miatkou až na smerovník Vyšný tajch. Náš plán bol vyjsť do Jaloveckého sedla a odtiaľ na Beskydok (iný názov je Medralová), kde je tabuľa označujúca najsevernejší bod SR. Odtiaľ po hrebeni na Západnú Medralovú a naspäť dole na Vyšný tajch, kde ukončíme nielen tento malý beskydský okruh, ale aj naše dnešné výšľapy a prechádzky.

Bol príjemný augustový večer, Oravské Beskydy pôsobili prívetivo a aj do kopca sa kráčalo ľahko. Každým krokom sme sa približovali ku splneniu výzvy. Padalo na nás šero, turistické značenie bolo na slovenskej strane biedne, ale my sme si to užívali. Vystúpili sme na Medralovú. Na poľskej strane sme počuli ľudí, videli sme svetielka a cítili sme z poľskej strany Beskýd živý ruch.

Stáli sme pri tabuľke, ktorá označuje najsevernejší bod Slovenska, ale vedeli sme, že toto označenie je sporné. Vraj sa najsevernejší bod nachádza o kúsok na západ na kóte Západná Medralová. Po pár minútach prechádzky po hrebeni stále tmavších Beskýd sme prišli na miesto, kde sa nachádza skutočne najsevernejší cíp SR. Zvládli sme to. Trvalo nám to čosi menej ako 20 hodín. Ale navštívili sme všetky štyri cípy Slovenska za jeden deň.